Barbora Demová robila pre Louis Vuitton a Toma Forda: Až po návrate domov som našla rovnováhu medzi prácou a súkromím (Rozhovor)

Čím bližšie ste k samotným kolekciám, ich tvorbe, prezentácii na fashion weeku, tým je to tempo šialenejšie. Nejaký fixný pracovný čas tam veľmi neexistuje. Moje osobné maximá sa pohybovali okolo 18 hodín denne.

Po práci u Toma Forda som pracovala v módnom dome Valentino. Bola to moja veľká srdcovka, lebo som obdivovala ich prácu a kreatívnu víziu. Naskytla sa mi možnosť robiť na ich najprestížnejšej prehliadke Haute Couture v Ríme. To som jednoducho nemohla odmietnuť. 

Osobne považujem za najväčší úspech v rámci môjho pôsobenia v móde prácu pre Louis Vuitton. Je to firma, ktorá je v módnom sektore najúspešnejšia, a dostať prácu u nich bola najväčšia prestíž. Robila som tam v oblasti eventov, kde som stretla veľa zaujímavých a známych ľudí. 

Zaujímavou bola aj skúsenosť na oddelení e-commerce. Svet luxusnej módy je veľmi pomalý, čo sa týka adaptácie do technológie, a to bola úvodná doba transformácie do technologického sektora. Louis Vuitton si veľmi zakladá na zážitkovom predaji v kamenných obchodoch a pri budovaní online predaja sme sa v úvode stretli aj s menším odporom. Odvtedy sa však pohli ďalej a uvedomili si, že sa musia prispôsobiť digitálnej dobe. 

Je práca vo fashion segmente taká hektická, ako ju vidíme vo filmoch alebo seriáloch?

Áno. Je to naozaj tak. Vo veľkých módnych domoch je pracovné tempo enormné, ale záleží aj na tom, čo je náplň práce. Čím bližšie ste k samotným kolekciám, ich tvorbe, prezentácii na fashion weeku, tým je to tempo šialenejšie. Nejaký fixný pracovný čas tam veľmi neexistuje. Moje osobné maximá sa pohybovali okolo 18 hodín denne. 

V tom čase však začala pandémia a ty si sa vrátila na Slovensko. Aký je za tým príbeh?

Môj príchod na Slovensko bola viac šťastná náhoda ako plán. Neplánovala som to a ani som si nemyslela, že sa vrátim. V tej dobe som už bola vyčerpaná a chcela som odísť. V Londýne som bola skoro desať rokov, čo je pomerne dlho, no stále som ho nevnímala ako môj dlhodobý domov. Vnútri som cítila, že ním nie je, a tak som hľadala ďalej. 

Aby som ostala v epicentre módneho diania, mala som reálne dve možnosti. Miláno alebo Paríž. Taliansko mi pripadalo prívetivejšie a navyše som ovládala nejaké základy taliančiny. Dostala som prácu v centrále Gucci v Miláne a bola som pripravená sa tam presťahovať. Presne v tej dobe vypukla pandémia koronavírusu a práve Miláno zasiahla naozaj veľmi vážne. 

Dúfala som, že štúdium aj práca v zahraničí bude vnímané ako plus. Spätná väzba, ktorú som dostala od slovenských firiem, bola taká, že mi chýba prax a poznatky o slovenskom trhu.

V tom čase som bola doma na Slovensku. Nepamätám si presne ten bod, keď sa to vo mne zlomilo, no po troch mesiacoch, ktoré som strávila doma s rodinou, som cítila, že zo mňa všetko opadlo. Všetok stres z rýchleho a hektického života, kvanta práce, veľa cestovania a častého sťahovania. 

Vždy som si myslela, že budem žiť mimo Slovenska. V Londýne som svoj domov nenašla a myslela som, že ho nájdem v Taliansku. Nakoniec ma to zaviedlo naspäť do Bratislavy. V mojom prípade platilo klišé, že ja sa na Slovensku cítim najviac doma a najviac v pohode. To je môj príbeh v skratke, prečo som sa vrátila. 

Bolo jednoduché si nájsť na Slovensku prácu s takým životopisom?

Paradoxne mi chvíľku trvalo, kým som si našla prácu. Dúfala som, že štúdium aj práca v zahraničí bude vnímané ako plus. Spätná väzba, ktorú som dostala od slovenských firiem, bola taká, že mi chýba prax a poznatky o slovenskom trhu. Viac ako s nadšením som sa teda stretávala s odmietaním. 

Môj osobný názor je, že pokiaľ sa človek dokáže prispôsobiť veľkým trhom, ako sú Ázia alebo Veľká Británia, pomerne rýchlo a ľahko sa prispôsobí aj tomu nášmu. Slovenské firmy by nemali brať takéto skúsenosti ako limitujúci faktor, ale práve naopak. Človek zvonku dokáže priniesť perspektívu myslenia mimo zabehnutých rámcov. 

Ako krajina sa potom zbytočne oberáme o talentovaných ľudí, ktorí sa chcú vrátiť na Slovensko, alebo zahraničných ľudí, ktorí sa k nám chcú z rôznych dôvodov presťahovať. Taká bola moja skúsenosť, ale mnoho ľudí má možno inú. V každom prípade si myslím, že je tu priestor na väčšiu otvorenosť, pretože ňou môžeme získať ľudí, ktorí svojimi skúsenosťami dokážu posúvať biznis vpred.

Ako dlho ti trvalo, kým si si našla prácu?

Niekoľko mesiacov. Rozprávala som sa s celkom väčším množstvom ľudí, kým som natrafila na Vacuumlabs. Bola to prvá firma, kde som sa stretla s vizionárskym prístupom, či už u vtedajšej CMO Michaely Vlčkovej alebo CEO Mateja Ftáčnika. Videli môj potenciál a vedeli oceniť moje skúsenosti. 

Čomu sa aktuálne venuješ vo Vacuumlabs? 

V rámci Vacuumlabs je moja funkcia Chief of Staff to the Chief Product Officer. Veľmi jednoducho povedané, pracujem ako pravá ruka nášho riaditeľa produktového oddelenia. 

Dovolím si tvrdiť, že sa približujeme aj v rámci platových podmienok. Znova však záleží na tom, o akom sektore rozprávame – ja hovorím aktuálne o IT.

Aktuálne máme v tíme 30 ľudí. Je to kombinácia dizajnérov a produktových manažérov, ktorí pracujú na fintechových riešeniach. Mojou úlohou je riadiť chod nášho tímu a tiež plánovať a dohliadať na stratégiu jeho rastu, keďže sme vo fáze rapídnej expanzie. 

Čím ťa zaujal Vacuumlabs ako firma? 

Boli to také dva hlavné elementy, čím ma firma zaujala. Vedela som, že ide o ľudí, ktorí už pôsobili v zahraničí a vrátili sa, a tiež to, že firma spolupracuje s medzinárodnými talentmi. Chief Product Officer vo Vacuumlabs je tiež Američan, ktorý vtedy pôsobil v New Yorku. Vo firme bol medzinárodný mindset, čo mi bolo osobne blízke. 

V druhom a neposlednom rade to bol veľmi špecifický segment fintechu, čiže finančných technológií. Vedela som, že je to veľmi dynamický sektor, v ktorom sa určite nebudem nudiť. Fintech ponúka množstvo inovatívnych projektov a pomerne rýchlo rastie. To sú hlavné veci, ktoré vo mne rezonovali. 

Dokážu slovenské firmy zabezpečiť rovnaké podmienky ako zahraničné firmy?

Záleží na tom, o akom segmente sa bavíme, nerada by som hovorila za všetky. Do istej miery je dôležité aj to, čo človek hľadá a čo očakáva. Pokiaľ hovoríme o pracovných podmienkach z hľadiska work-life balance alebo aj o komunite na pracovisku, tak podľa mňa áno. Ja si myslím, že toto slovenské firmy určite zabezpečiť vedia. 

Dovolím si tvrdiť, že sa približujeme aj v rámci platových podmienok. Znova však záleží na tom, o akom sektore rozprávame – ja hovorím aktuálne o IT. Keď sa na to pozrieme v kontexte platov v pomere životných nákladov v konkrétnom meste, približujeme sa svetovým metropolám. V niektorých prípadoch je Bratislava vhodnejšia v rámci nákladov ako napríklad Londýn alebo Hong Kong.

O koľko drahší je napríklad život v Londýne v porovnaní so životom v Bratislave? 

Človek tam potrebuje mať niekoľkonásobný plat ako tu, aby žil rovnaký štandard. Je úplne bežné, že ľudia sú v prenájme s ďalšími štyrmi alebo piatimi ľuďmi. A nejde o študentov, ale o ľudí pracujúcich na dobrých miestach. Náklady na život sú naozaj enormné. 

Povedala si, že po návrate na Slovensko si získala work-life balance. Ako teda funguješ v rámci práce teraz?

Predtým som nerobila v IT sektore, takže porovnávam trošku hrušky s jablkami. Ale svet luxusnej módy nebol veľmi flexibilný. Človek musel byť v kancelárii na jednom mieste celé hodiny a nebolo ich málo. Možnosť práce na diaľku ani neexistovala. Vacuumlabs je v tomto, naopak, veľmi flexibilný.  

Máme možnosť pracovať kdekoľvek vo svete, ale pokiaľ nám chýba komunita, máme vždy priestor pracovať aj z officov Vacuumlabs. Je to úplne na našom rozhodnutí. To, ako si človek svoj deň naplánuje v kalendári, je naozaj na ňom. Samozrejme, pevnými bodmi v kalendári sú klientske mítingy, kde musíme byť. Inak je to flexibilné a v tom je obrovský rozdiel.

Odchod mladých a talentovaných ľudí patrí k jedným z najväčších problémov slovenskej ekonomiky. Ako sa môžu slovenské firmy stať atraktívnymi pre ľudí, ktorí už v zahraničí sú a uvažujú nad návratom?

Môj názor je taký, že na to, aby sa ľudia vrátili späť, potrebujú zaujímavé projekty, ktoré ich nadchnú a budú v nich vidieť hlbší zmysel. Zároveň však budú mať samostatnosť. A, samozrejme, tých ľudí treba zaplatiť. 

V mojom prípade naozaj platilo, že najlepšie je aj tak doma. Najväčší pokoj cítim v Bratislave, v kruhu svojej rodiny. Zahraničie si momentálne nechávam len v miere cestovateľských zážitkov.

Podľa môjho názoru, keď sa sem človek chce vrátiť, tak si nemyslím, že ten plat je ten hlavný motivátor. Ide skôr o zaujímavú robotu a príležitosť uplatniť to, čo sa naučili v zahraničí, a priniesť všetko svoje know-how na slovenský trh. 

Plánuješ zostať na Slovensku natrvalo alebo sa časom vrátiš späť do zahraničia?

Momentálne ma zahraničie neláka. Mala som šťastie, že som mohla študovať a pracovať v niekoľkých krajinách. Najdlhšie som žila v Británii, ale kratší čas som žila aj v Amerike, Hongkongu a v Škótsku. Bola to skvelá skúsenosť, a ak by som mohla, urobila by som to rozhodnutie určite znova. Na druhej strane, v mojom prípade naozaj platilo, že najlepšie je aj tak doma. Najväčší pokoj cítim v Bratislave, v kruhu svojej rodiny. Zahraničie si momentálne nechávam len v miere cestovateľských zážitkov.